Schengenom na skútri
Jak lépe začít novou sezónu než cestopisem od jednoho z vás, našich čtenářů. O tom, že skútr není jen městské přibližovadlo a v případě cestovního korábu od BMW to platí dvojnásob, vás dozajisté přesvědčí následující řádky, které jsme nechali beze změn.
Schengenom I.
Cesta krajinami Schengenu na skútri, o samote, na stíhacej ceste do Barcelony cez Stockholm.
Sorry
Že si chcem spraviť free ride som ti nemohol povedať skôr, pretože som mal ťažké chvíle a s tebou by potom nebola reč. No ale chcela si ísť silou mocou tiež aspoň na časť tohto úletu, tak si tu a ja som za to teraz hrozne vďačný. Že boli len dve hlavné mestá, ktoré som chcel vidieť, vieš veľmi dobre, Stockholm a Lisabon, ostatné nech by vzal čert. Keď si si ale kúpila letenku do Barcelony, bolo mi jasné, že to za dva týždne všetko nedám a ak áno, tak len veľmi tesne. Nakoniec to dopadlo tak, ako to dopadlo a ja ti teraz poviem, čo pekného som zažil.
Som lama
Testuje sa až za pochodu. Ťažko povedať, či je to pri ceste ako táto normálne, ale vzhľadom na to, že som chcel pôvodne vypadnúť len s kreditkou a zubnou kefkou a stanom, je vlastne skvelé, že vôbec je čo testovať. Takže hneď prvé hodiny a dni riešim oblečenie, navigáciu, telefón, kufre a vôbec jazdu s plne naloženým skútrom. V Poľsku je mi jasné, že 130 frčať často nebudem, lebo mi s kuframi zadok pláve ako kubánske kyčle pri salse. Spotreba za 7, hluk a vietor cez limit, seriem na to, načo to hrotiť, mám voľno. Optimisticky sa aspoň snažím popárovať helmu s navi a telefónom, čo teda funguje len v určitej kombinácii a po rituále, že ani v kostole sa toľko nepomodlíš. Ale je mi to prd platné, pretože po dvanástich kilometroch môj telefón a mp3 jednoducho umiera.
Umrel mi aj foťák a to ti poviem, to je zážitok na celý život, lebo som ho rozmlátil presne 5 minút po tom, čo som ti dal zbohom. Áno, fotky z našeho lúčenia sú jeho posledné. Akože mám pred sebou životný trip a zmastím si foťák ako lama, lama, lama, lama. Debil. Kupoval som minerálku, spadol mi na zem, bolo po ňom v milisekunde, okrem skriveného kusu železa mi zostala baterka a karta. Šťastie v neštastí je, že objektív zostal celý a fotí stále skvele. Uff.
A som lama i preto, lebo na ceste z Vratislavi do Varšavy som stál na asi dvadsiatich dvoch odpočívadlách, riešiac kufre, elektro a svoje handry (furt mi niekde ťahá) a v tú chvíľu ma to nebavilo absolútne vôbec.
Moto
To BMW budí dojem. Ľudia sa obzerajú, pýtajú, zastavujú ma. Uvidíš sama, to na betón. Už v Poľsku na jednej z púmp sa pristavili dvaja a debatujú. Že či to brzdí dobre. Hell yeah, brzdí to ako kristus. A že odkiaľ som a kam idem. No z Prahy cez Pobaltie do Stockholmu a po…, a Koľko to ide? Stojí? Má to tempomat? Zo všetkého boli hotoví. Že s tým mám v pláne dôjsť až do Lisabonu som nestihol povedať, spadli by asi na riť. Ani nevieš, ako to človeka povzbudí.
V Lotyšsku ale začal chrčať variátor. Dostal zabrať, dialnica, teploty aj 38 po celý deň, po jazde bolo trochu cítiť gumu, no čo, snáď to nejaký kilometer ešte vydrží.
Drahá, ak sa ťa niekto bude pýtať, cestujeme na skútri. Je to BMW, to vidíš, má to 650 ccm (to je jedno), ide to 180 a s celou našou spálňou to má asi 300 kilo. Zistil som, že na jednu nádrž ujdeme do pohody 200 až 250 km. Vtipné mi je, že na vyhrievanú riť a ruky som si spomenul až v polovici cesty. Nie že by skôr nebolo treba…
Som šťastná lama
Ale inak ma to na tom skútri baví, bez toho by to nešlo, najmenší denný nájazd, ak nepočítam pauzy v Stockholme a v Paríži, bol nejakých 400 km. Inak je priemer cez 600. Ešte aj v Paríži to bolo minimálne zo 200, pretože tam bola sranda.
Lenže je to masaker, niekedy je fyzicky nemožné spraviť tých km viac. Keď si spočítaš limity na rýchlosť, zastávky na tankovanie, sem tam prehliadka nejakého miesta, zostane ti čas, za ktorý je čokoľvek nad 500 km holý zázrak.
Vstával som vždy najneskôr o siedmej, lebo som sa jazdy už nemohol dočkať. Končil kedy ako, okolo ôsmej poväčšinou. Zostal čas na hygienu, pivo, internet, nejakú socializáciu, ale hlavne regeneráciu. Hltať strojovo kilometre od vidím do vidím sa dá, lenže unavený z toho človek nemá veľa, no, a ono zopár foto z cesty je nanič bez patričných spomienok. A potom je tu faktor tma a obsadené kempy. Do niektorých som vpálil doslova za päť sekúnd dvanásť (v Poľsku). Keď nemáš niečo zabeštelované dopredu, po ôsmej je už lepšie iba nájsť prvý strom, ktorý sa ti páči.
Timeline
Tri a pol dňa na dojazd z Prahy do Helsínk je blbosť, lebo je to málo. Trochu ma mrzí, že som kvôli tomu Tallinnom iba prefrčal. Kupovať lístky na trajekt z Helsínk do Stockholmu dlho dopredu asi nebolo treba, trajekt bol nakoniec poloprázdny, každopádne stihol som to LTT (len tak tak). No a plán Stockholm, Kodaň, celý Benelux, Paríž, Lisabon, Madrid, Barcelonu za desať dní bola blbosť číslo dva, ale tak som to chcel, dopadlo to ako dopadlo a s tebou sa už veru plašiť nikam nehodlám.
V Paríži mi svietila obrovská nádej, že to všetko nakoniec pekne stihnem, že Lisabon dám, že si splním sen, cieľ, ukľudním svoju ješitnosť, spravím zárez a čo ja viem čo všetko. Ale keďže plán bol predovšetkým nemať až tak fixný plán, tak to šlo náhodou úplne skvelo. Snažil som sa. Práve na ten “zbytok” po Pyrenejách mi ostávali iba štyri dni. Po predošlých nájazdoch brnkačka, vravím si, no ale veď počkaj, hovoriť hop kým nepreskočíš sa nevypláca.
Kempy a tak
Najlepšie kempy sú tie najlacnejšie. A najlepšie hostely sú tie, ktoré sú voľné.
Inak je to prašť jak uhoď, totiž že dobrý flek zničí zlé osadenstvo a fantastickí hostia vykúzlia aj neuveriteľné z otrasného miesta. Nič nové pod slnkom ti nehovorím, neprekvapím ani konštatovaním, že čokoľvek z predošlého je závislé od počasia.
V Poľsku boli super milí, v Estónsku zase prekvapiví, stockholmský hostel na jachte bol iná liga a 7 báb so mnou na izbe v Kodani malá “katastrofa”.
Najlepšie som sa vyspal u Rasťa v Hamburgu. Videl aký som vyhladnutý a nevyspatý, ráno o siedmej mi ešte vyprážal rezne. O kempe pri Amsterdame nechcem ani počuť, naopak v Remeši som si ten holandský omyl vynahradil dokonale. V Paríži sa všetci rozhodli spraviť si hostelový žúr a potom dole v Saint Jean de Luz, tam to bolo, ehm, počkaj, prečítam ti záznam z denníka:
Niet čo vidieť na francúzskych cestách z Paríža na Bordeaux, obzvlášť nie, ak je hnusne. Znechutenie v podobe mýtneho alebo zápch na lokálkach bol len klinec do cestovateľskej rakvy, tak som ho (a seba) zapichol do útesu pri Atlantiku. Teda do kempu na ňom. A bolo by to romantické a pekné a všetko, nebyť v noci búrky, pri ktorej som držal stan i seba, i slimáky okolo, inak by sme v Atlantiku skončili na betón určite.
Zobudil som sa s poloodumretým prstom zaseknutým v zipsoch, objímajúc kufor prikurtovaný k špici stanu uprostred a s mokrými handrami. Kebyže niekto v noci sledoval, ako splašene najprv hľadám kolíky a ten stan v noci v búrke kotvím o zem, behám stavať skúter na centrál, odopínam kufor, pripínam kufre, kurtujem sa o strom, kurtujem stan o strom, o kufor a všetko minimálne na päťkrát, tak sa smeje tri dni vkuse.
Katastrofa. :)
Handry
Tá moja letná bunda je super, ak nie je vonku menej než 25 stupňov. Potom to chce 3 vrstvy. Gate som si kúpil o 2 čísla väčšie než som mal. V horúčavách sú horúce, v zimách nič moc, lebo zospodu fúka, treba ich na nohách prištipcovať. Radosť mi však robia topánky, TCXy sú sakramentsky pohodlné a nevadí im ani ľahký dážď. Narozdiel od gatí a bundy sú v nich prechádzky bombové. Kombinácia motoriflí a ľahkej bundy je na skútra super, mrskať sa po všetkých tých mestách v niečom inom, asi ma trafí šľak.
So Sharkom na hlave sa to tiež dá, ono že tá preklápačka nie je luxus, ale skoro nutnosť. Človek zistí, až keď ju má na hlave každý deň osem hodín vkuse. A keď je vonku 38.
Kufre
Sú drahé, sú ťažké, skúter s nimi širší než maluch, blbo sa s nimi jazdí rýchlo, ale sú fasa. Bolo by to lepšie bez nich, sám by som sa pobalil, ale s tebou ako s pasažierom to inak nejde. Je skvelé, že v x prietržiach nepustili ani kvapku, že ich stačí zamknúť a ísť preč. Nechať ich v hostelovej izbe alebo s nimi skútra na ulici znamenalo kýžený kľud na mojej duši. S tankvakom či brašňami by som ho toľko nemal.
Inak, ty si fakt nastupovala do lietadla iba s touto billa taškou?! Lol Nepadali ľuďom sánky trochu? Lol, si dobrá!
Elektro
My dearest. Nevedel som ti to vyargumentovať pred cestou, ale teraz ti to poviem takto: Čas je to najdrahšie, čo človek (ne)má. Nedá sa ani kúpiť, kúpiť sa dajú iba veci, ktoré ti ho pomôžu ušetriť. TomTom za 9 tisíc bola dobrá investícia, nepresvedčí ma nikto, že by to akýkoľvek telefón so softom zvládol aspoň podobne dobre. Neverím, že sa dá kúpiť lacnejšia navigácia, ktorá by bola vodotesná, rýchla a s aktuálnymi mapami. Neverím, že by som nestrácal nervy pri tom, že na to na slnku nevidím, že to musím vyťahovať z puzdier, že to nejde v rukaviciach ovládať a že ma to pošle niekam do..., kde by som to niekomu najradšej strčil. Z Amsterdamu do Bruselu je tak neuveriteľná dialničná spleť výjazdov a odbočiek, že nemať niečo pohotové, krúžim tam dodnes. Vďaka tejto navi som za celú cestu určite ušetril desiatky hodín a to mi za to jednoducho stojí. Ok, bez toho sa to dá, keď si vezmeš plavky a mapu do Chorvátska, ale týrať sa šmejdom, keď máš prejsť skoro celý Schengen v mesačnom tripe, predsa nedáva zmysel!
No a Ipad je bohovský tiež. Až keď som si cvikol kábel do zámku od kufra, uvedomil som si, ako veľmi praktický je to vynález a ako mi chýba. Mail poslať nemusíš, denník na papier napíšeš, s mapou trip naplánuješ, telefónom všetkých otelefóniš, aj noviny prečítaš. Ale je to s ním bohovské, bohovsky pohodlné. Keď si spočítam, koľko krámov by som namiesto toho niesol a koľko telefonátov (aj pracovných) zaplatil, trasiem sa z toho ešte teraz. Posielať mame fotky s komentármi je za tisíc telefonátov, nechápem, ako som mohol byť tak zarytý odporca fejsbúku. V neposlednom rade je to aj kvôli tebe, drahá moja.
Foťák som nakoniec kupoval vo Varšave nový, pozri, robia sa s tým peckové selfies!
Asfalt a benzín
Sú rôzne. V Poľsku skvelé dialnice, ale mizerné a preplnené okresky, v Litve dialnica rovná ako pravítko, dlhá sto kilometrov, potom jeden kilometer chýba a potom ide diaľnica zase (WTF?). Vo Švédsku je 400 km dialničný úsek bez jedinej diery, bez nejakých opráv alebo nedajbože uzávierky. Ako to robia? Nemecký masaker už poznáš, v Holandsku zase mali všade iba dialnice a paradoxne v Belgicku na tie svoje serú. Sú zarastené, ošarpané, hrboľaté. Francúzske sú spoplatnené a okresky častokrát preplnené turistami. Najlepšie cesty sú však tu, v Španielsku, nie dialnice, ale cesty a to len preto, lebo ma to tu zo všetkých krajín fascinuje najviac. A som si tým istý stále viac.
Najmarkantnejšie sú však rozdiely pri tankovaní. Práve v Litve som si dal facku tým, že som sa spoliehal na dojazd v rezerve, ale v okruhu 100 km bola len jedna pumpa. Na nej stará teta, tá angličtina nič, ja Litasy nič, na karty nekúpiš nič, eurá, čosi, nič. Pýtam sa na inú pumpu? Nič. Bankomat? Nič. Nejaké iné autá? Ľudia? Šibe ti? Nikde nič. S rovnakým nič v nádrži som teda takmer uprostred ničoho skončil, na výpary som sa však doplazil k vetroňovému letisku, kde sa našli dvaja skvelí páni. Pumpli svoju vrtuľovú mašinu, takže som na letecký benzín došiel až do Vilniusu. Chlapi, ďakujem, v duchu som sa už lúčil s trajektom a sorry za moju blbosť, snáď sa takto niekomu budem môcť revanžovať i ja. Pre istotu som potom v Litve tankoval na každej pumpe cestou. Nebolo ich veľa, zo dve, zo tri?
Podobne je to v Nemecku, Belgicku či Francúzsku. Práve vtedy, keď sa ti to najviac hodí, je najbližšia pumpa 40 km. Nedajbože má nejakú uzávierku, to si potom človek pekne zaplahočí po okreskách :(. Zlaté Španielsko.
Mimochodom vedela si, že má letecký benzín inú farbu a aj keď je nádrž plná, náš skúter ukazuje, že nemá ani kvapku?
Ľudia
Na cestách človek stretne kopec ľudí chtiac i nechtiac, od toho tie cesty sú, a na rozdiel od každodennej jazdy metrom si s nimi dokonca i pokecá.
V Remeši ma kempisti pozývali na víno, odmietol som, nevládal som ani jesť, nie to ešte konverzovať. A na lodi z Helsínk mi zase banda dvoch motorkárskych nadšencov nevedela povedať, ako sa parkuje v Stockholme, že už tam boli stokrát, ale na motorkách sú tam poprvé.
Z Litvy som po skúsenosti s pumpami a tým, čo som tam videl (nič), bol trochu v rozpakoch, ale vytrhli ma z toho práve ľudia. Najprv tí dvaja na letisku, ktorí boli na moje prekvapenie s výbornou angličtinou a svetaznalectvom ešte viac “uletení”, doslova, než som ja. Že Praha, pche, že už toho okrem nej videli omnoho viac.
A potom chalanisko v kajute na trajekte z Helsínk, zase Litovec. Chvíľu mi neveril, chvíľu sa mu nechcelo, ale na ďalší deň sa rozhovoril až tak, že som ho nemohol zastaviť. Že je na hlavnom ťahu (v Litve) každý deň minimálne jedna smrtelná nehoda, že to sleduje, lebo tam jazdí. To sa mi nechcelo veriť. Vravím mu, že jak to, rovina a nikde nič. On vraví, že práve preto, všetci sú z toho frustrovaní (kaminonisti), tak si uhnú a potom uhnú aj do protismeru. Ďakujem pekne. No a že sa na trajektoch kradne, že si stačí vliezť do sprchy a máš po retiazkach a peniazoch. Ešte že mi to povedal až ráno.
V Kodani vykladám bagáž, priparkuje chalan na Suzuki, možno má dvadsať, možno mu krivdím, lebo bol trochu zarastený, takže mal osemnásť, že sa vrátil z Nordkappu a že má stanu plné zuby, potrebuje posteľ a zajtra domov, do Holandska. Wuatt?
V Paríži bolo v hosteli plno, Amíci neprekvapili ničím. Pekná Ruska nevie čo so sebou, v Portugalsku ju nebavilo surfovanie, v Prahe sa cítila ako v Rusku a že nevie čo tu, že sa večer uvidí. A potom Egypťan, ktorý mlel bludy, tí Amíci mu to strašne žrali, lenže bol tak “obmedzený”, že som si myslel, že aj generátor náhodných slov má vyššie IQ.
Práve v parížskom hosteli som stretol Srba s fantastickou češtinou, robil recepčného, študoval v Čechách a na slovenských kamošov nedá dopustiť. Slovenčinu som ešte začul v Helsinkách, kde ju na mňa vytasila pani za prepážkou. Postaršia a evidentne žijúca tam už možno polstoročie, lovila ju síce trochu ťažšie, ale pre mňa to bolo ako zjavenie. Posledný, teda vlastne hneď prvý “slovenský” zážitok mám po kúpe foťáku. Dekrabicujem ho na parkovisku, prezliekam sa, pristaví sa spoluobčan a ponúka parfémy, lacno. Pochopil, že zo mňa nič, tak sa relatívne rýchlo stratil. Ani nie minútu na to dorazil ďalší, tak mu vravím, že daj pokoj, už si tu mal brata či syna či čo to je, a že nič nechcem. Trochu zbystril, trochu sa rozjasnil a vraví, že veď ty si Slovák! Aj ja som Slovák! A odkiaľ si, kam ideš, čo je to za motorka a čo si to kúpil. Vravím mu, že foťák. Foťák? Čo si blbý?! A čo si nepovedal, veď by som ti šiel ukradnúť!
O dve minúty na to dorazil tretí. Situácia sa opakuje navlas rovnako. Poslednú otázku, či nechcem parfém, som už cez helmu a motor nepočul...
Paríž
Do Paríža som dorazil unavený a doslova zbitý sám sebou. Dažde, stany, ceny, cesty a skúter, ktorého varec prešiel všetkými štádiami zlých zvukov, od pišťania, cez vrčanie, bublanie, vŕzganie až po občasný rachot. Vśetko to ma dohnalo do štádia, že jediné, čo ma zaujímalo, bola posteľ a jedlo. Vidíš, trochu som schudol, mne sa totiž veľmi nechcelo jesť, nebol čas, nemal som chuť. Teda nemal som ju až po Paríž. Po príjazde tasím internet rovno na ulici, ešte v nepremoku, bookojem najlacnejší hostel, o 14:01 klopem na recepciu a do siedmej len spím, jem, spím, jem a keď už nešlo nič z toho, idem sa prejsť.
Pod La Defense to bola jazda ako v Need For Speed, to sa nedá popísať, to sa musí zažiť. Kopec zákrut, odbočiek, do toho zbesilé pokyny navigácie, polícia, semafory, autá, deadendy, búračky, stavebné úpravy, slnko, tma, slnko, čo ti poviem, cítil som sa ako na motokárach. Hlavne som v tom podzemí nevedel kde som a kde mám zastať, len som tam lietal ako strelený.
Celkovo je Paríž najlepšia na skútri, na zápchy som veľmi nenaďabil, všetko je teda rýchle a vodiči strašne ohľaduplní, predvídajú aj nepredvídateľné. V metre toho človek veľa neuvidí, na skútri však áno a cena za benzín je drobizg. Napríklad okolo Víťazného oblúku som obkrúžil asi päťkrát, lebo to bolo super. A ani neviem ako je to možné, ale po odpornej jazde na skútri v predošlých dňoch som sa neuveriteľne zrelaxoval, ako inak, jazdou na tom istom skútri, ale v meste.
A ten zbytok
Po nájazde 825 km z Paríža k španielským hraniciam už to nešlo. Vzdal som to. Myslím, vzdal som Lisabon, rozhodol som sa prestať sa plašiť. Takže moja drahá, fotky z môjho druhého cieľa neuvidíš. Do Barcelony som si to namieril iba cez Madrid. Má to však pozitívnejšiu stránku veci, do Portugalska určite zavítam o rok. A že to bude le-gen-da-ry, o tom nemám pochýb.
Conclusion
Vidieť toľko hlavných miest za tak krátku dobu je neuveriteľný masaker, každé mesto ma dostalo niečim iným. Ten pocit, že ráno si tu, na obed úplne inde a večer vidíš zase niečo ďalšie, za tie hodiny na nudných diaľniciach určite stojí. Je to stresové a miesta sa nedajú úplne vychutnať, ale celkovo sa z toho, čo mám za sebou, cítim famózne. Rozdiely kultúr, architektúry a nálad ľudí zrazu vnímaš úplne inak, vnímaš ich neskutočne intenzívne. Pocity prichádzajú doslova každým spraveným krokom a každou novou ulicou.
Ak by som to mal zhrnúť, všetko je dobré vidieť a neľutujem ani minútu či korunu, ktorú som na ceste minul. Na niektoré miesta by som sa šiel pozrieť kľudne znovu. Že kam? No napríklad:
Do Vratislavi - 100% áno, strašne to tam žije, je to blízko a je to pekné.
Varšava - nie. Nuda.
Vilnius - uff, nič tam nebolo, nie.
Riga - pekná, určite áno.
Tallinn - neviem, len som prefrčal…
Helsinki - pekné, ale raz a stačilo.
Stockholm - bohovské to mesto :), tam kľudne aj na zbytok života.
Kodaň - je krásne roztomilá, určite áno.
Do Hamburgu pôjdeme, ale nie kvôli mestu, ale kvôli Rasťovi…
Amsterdam? Samozrejme! Hocikedy!
Brusel - tam stačí len krátko, ale treba ju vidieť, som milo prekvapený.
Luxemburg - aj tam stačí krátko. A len raz.
Paríž - :) moje áno ťa neprekvapí.
Madrid - v Madride je nuda, vidieť to treba, lenže tam sa dobre iba chlastá. A tak ako je najväčšou atrakciou Bratislavy návšteva Viedne, madridskou modlou hodnotím návštevu Toleda. A vôbec na Madrid kašlať, po prílete šup na bus/vlak, spanie a atmosféra je v Tolede o triedu inde.
A Barcelona? Už tu druhýkrát spolu predsa sme a kľudne tu prídem aj dotretice.
Alebo inak
Zažil som toho teda dosť. Neznesiteľné horúčavy, zimu, dažde, víchrice, tmu či priveľa slnka, miesta nádherné aj odporné, užil som si cestu loďami, spoznal ľudí, vytrpel bolesti chrbta, oživil pocity beznádeje, pocity radosti - ako napríklad extáza z hamburgeru v Holandsku. Zažil úseky, kde bola nekonečná nuda, ale aj totálny nervák z daždivých serpentín, mosty ako Oresund, tunely a križovatky v nich, neuveriteľné scenérie alebo neuveriteľné litovské nič. Strelené ceny benzínu na oboch koncoch krivky. Šialenú jazdu pod La Defense, stresovku z milióna cyklistov v Kodani a pachuť z diaľnic nemeckých a cien tých francúzskych. Spoznal zopár kempov, hostelov, užil si lokálne jedlá a kopec piva, odfotil zo tisíc fotiek a minul na blbosti kýbel peňazí. Vymkol si kľúče v kufri, zabudol mobil a doklady a kľúče (niekoľkokrát) v otvorenom skútri a zmokol som aspoň trikrát. Videl som more Baltické, Serverné, Stredozemné i Atlantik. Prešiel 13 krajín, ich 12 hlavných miest, cez 6000 km a prežil vôbec 15 fantastických dní a nocí. Čo viac si môžem priať?
Mám chuť na tresku u nás doma
Nuž drahá, skúter šlape. Varec má konštantne stabilný odporný zvuk, ale funguje. Brzdy sú zrejme zrelé na výmenu, nájazd na gumy vidím tak na 1000 km. Mám však ešte jednu správu. Z banky mi prišla sms, že mi niekto vyluxoval účet do nuly. Zfraudovaných 40 tisíc. Ale som šťastný a som rád, že ťa mám. Tak kam pôjdeme zajtra? Ja to vidím na Andoru a dva týždne bez peňazí, pekelnej srandy a pomalej jazdy cestou necestou…
Foto: Rnx
Související články
Vzpomínka na léto – nejen o skútrech v Bosně a Hercegovině 2019 - část 2.
Dovolenou zpravidla plánujeme dost pozdě, když ne úplně na poslední chvíli. Letošní dovolená byla z tohoto pohledu výjimkou, ke které dochází maximálně jednou za deset let. Je to úplně neuvěřitelné, ale cíl jsme si naplánovali víc než rok dopředu.... Tak přesně takhle začínal článek nazvaný...
Vzpomínka na léto – nejen o skútrech v Bosně a Hercegovině 2019 - část 1.
Dovolenou zpravidla plánujeme dost pozdě, když ne úplně na poslední chvíli. Letošní dovolená byla z tohoto pohledu výjimkou, ke které dochází maximálně jednou za deset let. Je to úplně neuvěřitelné, ale cíl jsme si naplánovali víc než rok dopředu. Došlo k tomu tak, že jsme jedno nedělní...
Vzpomínka na léto - o skútrech na Sardinii 2018
Minulý rok jsem po úspěšné letní dovolené na Hvaru uvažoval o dalším chorvatském ostrově – Pagu. Já mám to Chorvatsko, tenkrát ještě Jugoslávii, tak nějak od dětství v krvi. Jenže se ukázalo, že je všechno jinak. Přítelkyně prohlásila, že cestu autem bude trpět maximálně jednou za dva roky,...
Za vůní hor, moře a borovic - aneb hurá do Chorvatska
Minulý rok se mi nic psát nechtělo a zřejmě bych ani letos o cestě k moři, kterou jsem minulý rok absolvoval, nic nenapsal. Ale jelikož mi při nedávným úklidu spadlo na hlavu několik papírů s pár údaji o naší cestě k Jadranu, překonal jsem lenost a řekl si, že přece jen něco vytvořím. Takže moje...
Vzpomínka na zimu 2018 - tip na lyžování a zajímavost pro skútříkáře
Na přelomu ledna a února jsme se vydali na lyžovačku do italských Alp, do části zvané Dolomity. Rozhodli jsme se zopakovat akci, do které nás před dvěma roky uvrtal můj kamarád, slibujíc nejen pěkné lyžování, ale i dvě překvapení po cestě. Nejsem zrovna sportovní typ a skalní lyžař už vůbec ne,...
Bleskovky
Piaggio Group pokračuje v boji na ochranu svých produktů před padělateli
29.10.2021
VOGE odstartovala akci “Máš čerstvýřidičák A2?”
23.6.2021
NOVÝ ELEKTRICKÝ SKÚTR PIAGGIO ONE
15.6.2021
Kymco startuje cenovou akci na atraktivní modely stopětadvacítek
19.4.2021
BMW C1 znovu na scéně?
12.4.2021
Podcasty
Černou Afrikou
17.6.2021
Řeknu jen tohle: jedna vtipná partička a Jihoafrická republika, Botswana, Zimbabwe, Namibie . . . . Tady je zmiňový DOTAZNÍK jak jsi se potkal s krizí středního věku. Nezabere...
Jindra Belšan o velkém Rusku
24.10.2019
Jindra Belšan je pamětník. To jako, že toho hodně viděl, hodně zažil a má tedy o čem vyprávět. Dnes jsme se zaměřili hlavně na jeho cesty do Ruska.
Balkánské šotoliny (Kodo120)
3.12.2018
Hurá na Balkán na šotoliny. Po tom, co začal Pertla systematicky mapovat Evropské šotoliny, musí být každému jasné, že Balkán je pro většinu z nás v tomto duchu stále ještě...
Kalendář akcí
Po | Út | St | Čt | Pá | So | Ne |
---|---|---|---|---|---|---|
1. |
||||||
2. | 3. | 4. | 5. | 6. | 7. | 8. |
9. | 10. | 11. | 12. | 13. | 14. | 15. |
16. | 17. | 18. | 19. | 20. | 21. | 22. |
23. | 24. | 25. | 26. | 27. | 28. | 29. |
30. | 31. |
Nebyly nalezeny žádné nadcházející události
Komentáře
V diskuzi ještě není žádný komentář - buďte první!
Otevřít diskuzi